Pred pár rokmi som si kúpil celkom obstojnú zrkadlovku, ktorá robí super fotky. Teda - "technicky" robí super fotky. O obsah sa musí postarať fotograf:-) Som s ňou spokojný, má nejaké muchy, ale ani životný partner nie je ideálny, takže od fotoaparátu sa to čakať tiež nedá.
Všade dookola však na mňa útočí boom digitálnych fotoaparátov. Všetky tie ich výhody, kvalita fotografie takmer ekvivalentná ako klasická fotka, množstvo funkcií, čo má aj menej kvalitný digitálny fotoaparát - to všetko ma nabáda k tomu, aby som si už konečne aj ja nejaký ten elektronický zázrak kúpil.
Lenže. Ja mám s digitálmi aj negatívne skúsenosti. Osobne mám rád papierové fotografie. Chvíle, keď si vezmem so známymi (alebo aj sám), album a prezrieme si fotky z výletu do Londýna. Keď si netreba sadať za monitor alebo televízor a prezrieť si fotky na obrazovke. Pravdaže, môžem si digitálne fotky dať vyvolať. Ale spomedzi kamarátov, čo majú digitálny fotoaparát to snáď nikto nerobí. Budem práve ja iný a prinútim sa tie fotky dať vyvolať?
Ešte niečo. Veľakrát som už digitálny fotoaparát držal v rukách a vyfotil som s ním už veľa fotiek. Ale vždy som mal taký ten pocit "veď urob veľa fotiek, nemusíš sa s nimi toľko babrať, však nejaké už len vyjdú". A to mi vadí. Neviem sa prinútiť k tomu, aby som pri fotení digitálnym fotoaparátom rozmýšľal nad kompozíciou a technickými detailmi rovnako intenzívne ako pri klasickom aparáte. Predsa len, keď snímky nie sú zadarmo, ľudská šetrnosť (alebo skôr skúposť?:-)) človeka prinúti nad fotkou porozmýšľať a až potom cvaknúť.
Ale aj tak, prichádza čas, kedy lákaniu megapixelov neodolám. Cítim to v kostiach. (A vidno to aj na porovnávacích tabuľkách rôznych digitálov, čo mi ležia na stole...)
